V poslednej dobe rezonuje všade naokolo neustále téma životného prostredia. Odvšadiaľ sa na nás hrnú slogany s touto témou, igelitky sa už nerozdávajú len tak, nad slamkami a jednorázovými výrobkami z plastu zvoní takisto umieračik a ja rozmýšľam, keď sa pozerám okolo seba, aký to má ohlas v najbližšom okolí.

Mnohí si povedia, načo sa starať o prírodu, prostredie, však ani susedia sa nestarajú, deti sa nestarajú, starí sa nestarajú, vyseparujem a hodia to všetko spolu na skládku. V našej kultúre oproti iným nie je zaužívané vo veľkej miere starať sa o svoje okolie (však stačí pohľad na jar, keď sa roztopí sneh a okolia ciest sú „tak slovenské a naše“, poznáte to).

Ja som k tejto téme mala vždy blízko, ale prestalo ma baviť stále zbierať smeti, separovať, keď sa to nestretávalo s podporou okolia, respektíve nik to neriešil, však sa nám žije fajne. Čím to je, že sme tak vlažní? Možno preto, že naša Zem nám to nepovie hneď, ale možno až našim potomkom, že stačilo a mám vás a vášho odpadu dosť, ale vtedy už bude neskoro, si myslím.

Je síce pekné žiť tu a teraz, ale minimálne v tomto smere treba pozerať do budúcna, a preto som začala od seba, aj pre svoje deti. 

Nevravím, že je to jednoduché – zmeniť a meniť zaužívané zvyky, ale pomalými krokmi sa mi to darí a zvyká si aj moja rodina….