Každý deň sa okolo nás premelie nemálo ľudí. Nie jeden hodí po nás pohľad. Pohľad nenávisti, trápenia alebo plný predsudkov. Výnimočne aj pohľad radosti, či dobrosrdečnosti. No v dnešnej dobe je táto výnimočnosť už veľmi zriedkavá. Zabudli sme totižto už aj pri pohľade do očí cudziemu človeku ukázať našu ľudskosť.

Ako na to? Predsa jednoducho milým úsmevom. Málo sa krát sa mi stane, žeby sa niekto pozrel do očí a milo sa na mňa usmial. Česť výnimkám, pretože “zázraky“ sa dejú.

Ale, ako to, že zabúdame na pekné maličkosti, ktorými dokážeme dať kúsok radosti aj nahnevanému starému pánovi? Je to skrátka vplyv tejto “doby“, tohto spôsobu myslenia, naším egom. Pozeráme sa čoraz menej na druhých, na ich trápenia, životy a duše. Vidíme len seba, svoju kariéru, peniaze… Nie je to u každého tak prerastené cez hlavu, avšak už aj ja som sa neraz prichytila pri myšlienkach ako: „Čo ma po ňom, ja mám svoj vlastný život“, alebo „Je to jej život, nech sa ona stará o seba“…

Pomaly sa naša ľudskosť tratí. Veď my už niekedy ani nedokážeme dôležite veci, vyznať lásku, alebo sa len pohádať naživo z tváre do tváre. Najväčší hrdinovia sme, keď len jednoducho naťukáme správu do mobilu, a pošleme. Veď to nie je žiadna veda, a popri tom sa naše dôležité ego moc neporaní.

“Z očí do očí“ sa stráca.

Týmto chcem len povedať, že čo i len malým úsmevom a pozdravením sa na ulici (aspoň tej susede, ktorú denno-denne stretávaš), môžeme našu ľudskosť stále trénovať a využívať ju pre dobré skutky. Taktiež tak môžeme naučiť aj druhých k tomuto peknému zvyku. Malá chvíľka, a celý deň je hneď o niečo inakší.

Svet potrebuje našu ľudskosť. Či sa už jedná o pozornosť k druhým, alebo aj o pozornosť pre našu planétu, ktorá má tiež svoje trápenia. Taj dajme si aj my druhú šancu robiť tento svet minimálne našim vzácnym malým úsmevom lepší.